4. kapitola

8. července 2012 v 21:32 | Sendy |  Biela a tajomná
Ahojte!
Ako sa máte? Ako zatiaľ prebiehajú vaše prázdniny?
Musím povedať, že mi už mierne začína hrabať z toho tepla. Je to na porazenie. Dnes sme boli zbierať seno a pri poslednej fúre nám začalo pršať, ešte sa do toho oprel aj vietor a prišla taká búrka, že zrazu bola všade tma, aj keď boli 3 hodiny. A aby toho nebolo málo, ochorela som, asi z tých teplotných výkyvov.
Zajtra idem oberať ríbezle a idem s mamou na nákupy, potrebujem si kúpiť šaty (nerada nosím šaty, a preto si idem kupovať už druhé tento rokSmějící se).

No nič, dosť môjho blábolania, užite si kapitolu, ktorú vám už sľubujem tak dlho, že sa až hanbím.



Infarkt...
"Vidím, že si nemal problém to nájsť," zastavila som sa na okraji lúky.
"Ja som tu už párkrát bol," usmial sa a pokynul mi, aby som si prisadla k nemu do trávy.
"Len mi povedz, čo vieš a ja zase pôjdem," prekrížila som si ruky na hrudi a ostala stáť.
"Tak fajn, ako som povedal už predtým, si posol duší, tvojou povinnosťou je zachraňovať duše ľudí posadnutých Zlom, bol to človek, ale mal tak zlú a zvrátenú dušu, že začal zlo rozsievať a nakoniec ho to pohltilo. Na druhej strane je posol duší, ktorý dokáže duše vyliečiť a vrátiť im pôvodný život. Ale nie je sám, sme tu my, ochrancovia. Každý posol má jedného osobného, ktorého mu vyberie kryštál a ostatní sa mu snažia v ochrane pomáhať. Kryštál tentokrát vybral mňa, preto som bol ja ten, kto ti to mal povedať, ale nemal som na to odvahu," zamyslel sa nad niečím a ja som si podvedome sadla do trávy.
"Ako ma dokážeš ochrániť? Veď si len obyčajný chalan a ani ja nie som ničím výnimočná, okrem mojich divných obrazov. Určite máte zlú osobu," vyhŕkla som.
Vôbec ma netrápilo to, že mi práve povedal, že existuje Zlo a má reálnu podobu. Ja by som sa asi mala ísť dať liečiť.
"Sama tomu neveríš, už teraz disponuješ neuveriteľnou fyzickou silou a máš ostré zmysly, okrem toho, tie divné obrazy, to je tvoja schopnosť, predpovedáš budúcnosť, ani to nemôžeš poprieť. A to ešte nevieš ovládať ani svoj živel," usmial sa na mňa.
"Čo?! Živel? To ako vodu alebo oheň? A budúcnosť? Nemáš náhodou teplotu?" ostala som zírať, asi je toho na mňa veľa.
"Nie, nemám teplotu. Ja som myslel, že si si to domyslela. A zabudla si zem alebo vietor, každý posol má jeden živel, ty si ešte nezistila, čo ťa priťahuje?" zatiahol a neveriacky si ma obzeral.
"Prepáč, ale nie. Ešte stále nepochybuješ o tom, že to nie som ja? Lebo ja sa akosi necítim na žiadneho posla," veď je to absurdné a ja som tomu takmer začala veriť.
"Nepochybujem, prívesok si ťa našiel," mykol rukou k môjmu náhrdelníku, "každý z lupienkov znázorňuje jeden živel a vždy si nájde nového posla a vďaka spojeniu s kryštálom vyberie aj ochrancu, ktorý sa k nemu hodí najlepšie."
"Počkaj, počkaj..... Je toho na mňa priveľa, ty mi tu chceš tvrdiť, že som nejaký posol duší a že sa ku mne ako ochranca hodíš najlepšie?" ujasňovala som si.
"Asi to už tak bude," pokrčil ramenami.
"A ako ma vlastne chceš ochrániť? Ovládaš kung-fu?" zatiahla som ironicky. Chrlí na mňa neskutočne veľa vecí a najhoršie na tom je, že už vážne neviem, čomu mám veriť. Na jednej strane mu verím, lebo vážne som spozorovala pár zvláštností, ale na strane druhej, môj mozog takéto absurdnosti nedokáže spracovať.
"Aj to, ale my ochrancovia máme tiež pár výnimočných schopností. Moje nie sú tak skvelé. Ono, každý si myslel, že tvoj ochranca bude Marek, on s jeho štítom by sa ti hodil najlepšie," vysvetľoval ďalej a ja som nestíhala sledovať.
"Štít?" ozvala som sa priškrtene.
"Je to akýsi múr, ktorý ťa ochráni pred inými schopnosťami, iba málokto ho dokáže prekonať," vysvetlil.
"A čo ty? Aké sú tvoje schopnosti?" vyzvedala som ďalej, snažiac sa nedostať infarkt.
"Dokážem vnútiť ľuďom svoju vôľu, občas je to prospešné, ale občas mi lezie na nervy, že sa nemôžem ľuďom pozrieť do očí bez toho, aby som ich neovplyvnil," konštatoval skormútene.
"A že vraj nič skvelé. Každá schopnosť je niečím výnimočná a tá tvoja tiež, tak sa nepodceňuj. A vravel si o schopnostiach, čiže ich máš viac?" prerušila som ho.
"No vlastne áno, rád by som ti ju ukázal, ale mohol by nás niekto zazrieť a mám pocit, že už je toho na teba beztak priveľa, asi by si to mala stráviť," dodal a zdvihol sa na odchod.
"Počkaj, kam ideš?" zdvihla som sa aj ja.
"Domov, zajtra ti poviem ďalšie veci týkajúce sa posolstva," uškrnul sa.
"To akože na mňa v priebehu piatich minút vychrlíš takéto veci, a potom si spokojne odídeš? Ja sa tu snažím nedostať infarkt, keď mi povieš, že mám zachraňovať ľudí a ešte aj zničiť, či zabiť Zlo, či čo to odo mňa chcete?" skríkla som mierne hystericky.
"Asi to tak už bude," rozhodil rukami a dal sa na odchod.
"Tak to nie, so mnou sa takto nikto zahrávať nebude," penila som, neuveriteľne som penila.
V tej chvíli sa zdvihol vietor a fúkal tak silno, že Mišo musel o krok cúvnuť. Ja som však cítila iba jemné hladenie ľahkého vetríka. Z hnevu som automaticky prešla na strach.
"Prestaň!!" skríkol Mišo.
"Ja nič nerobím, čo sa to deje?" obzerala som sa okolo seba.
"To je tvoj živel, musíš ho vedieť nejako ovládať," snažil sa prekričať vietor, ktorý mu tlačil na hruď, a tým komplikoval nadýchnutie.
"Ja netuším ako?!" hlesla som a dívala sa na približujúceho sa Miša.
Už bol tesne pri mne, pozrel sa mi do očí a autoritatívne mi povedal: "Prestaň, prezradíš nás!"
Zmäkla som, jeho neuveriteľné oči a ten jeho príkaz mi podlomil kolená, a keby ma Mišo nezachytil, padla by som ako soľný stĺp na zem. Po jeho príkaze vietor ustal, akoby sa nič nestalo.
"Prepáč," ospravedlňoval sa, len čo ma postavil opäť na nohy.
"Nie, ty mne prepáč, nemala som sa takto rozčúliť," v duchu som si nadávala, aká som hlúpa a že sa nesmiem nechať tak ľahko vytočiť, inak niekomu ublížim.
"Nič sa nestalo, aspoň vieme, aký živel ovplyvňuje tvoje konanie. Vietor je dosť búrlivý živel, možno by sa ti to nezdalo, ale s jeho ovládaním mali posli najväčšie problémy," vysvetľoval mi.
"Ďakujem za povzbudenie," uškrnula som sa.
"Nemáš začo, teraz poď," pokynul mi, aby som šla za ním.
"Kam ideme?" nedalo mi.
"Ak budeš veľmi zvedavá, budeš skoro stará. Ale ak to tak veľmi chceš vedieť, ideme k nám. Ovládanie živlu potrebuje prax a poznatky, roky sa v rodine ochrancov dedia knihy spísané vládcami jednotlivých živlov."
Už som bola radšej ticho, občas je lepšie, keď držím hubu a krok.
***
"Ahojte, som doma a nezabila ma," skríkol Mišo, keď sme vstúpili do domu.
"Zabiť ťa?" ozvala som sa.
"Tak trochu pochybovali po tvojom poslednom výstupe, že to prežijem bez ujmy, teda hlavne Marek," uškrnul sa a viedol ma domom.
Jeho slová mi hrnuli do tváre červeň a mne bolo odrazu neuveriteľne horúco a hlavne trápne.
Voviedol ma do obývačky, kde sedela celá jeho rodina, to už som bola červená až po korienky vlasov a zrak som mala upretý na zem.
Odrazu som mala okolo krku zavesenú Líviu.
"Si v poriadku? Prepáč mi to, čo sa stalo minule," mrmlala mi zavesená na krku.
"Som v poriadku. A ty prepáč mne, mala som si to nechať vysvetliť. Veľmi ma to mrzí," zdvihla som pohľad na zvyšok rodiny a ešte aj pohľadom sa ospravedlňovala.
"Nič sa nestalo," ukončil to Peter.
"To ti vážne neublížila?" zatiahol Marek, keď si k nemu na gauč prisadol Mišo.
On len pokrútil hlavou na znak nesúhlasu.
"To nie je pravda, zaútočila som naňho svojím živlom," ozvala som sa.
"Ale nechtiac, ani si nevedela, ako ho ovládať. Vlastne len dnes prišla na to, aký má vlastne živel," oznámil rodine.
"Tak aký živel tu máme tentokrát?" chcela sa dozvedieť Ela.
"Vietor," priznala som sa a videla šok, ktorý sa mihol po všetkých tvárach.
"Tak to máme čo robiť," skonštatoval Tomáš.
"Poď, ideme ti po knihu. Hovoril ti už Mišo o nej?" ťahala ma za ruku Lívia a ja som len nemo prikyvovala a snažila sa s ňou udržať krok.
Ostatní ostali v obývačke, ale aj tak som počula, že rozoberajú udalosti na lúke a ako na mňa musel Mišo použiť svoju schopnosť. Pri spomienke na Mišove oči a následné podlomenie mojich kolien pod ťarchou príkazu mi tvár opäť zalial rumenec. Zamyslela som sa tak, že som si nevšímala okolie, až kým sme nezastali pred divnou stenou, kde Lívia ťukala kód na klávesnici, ktorá sa objavila na stene.
"Asi by ma nemalo prekvapiť, že v tomto obrovskom dome, kde bývajú samí strážcovia, sú tajné výťahy," konečne sa mi vrátil hlas a prekvapenie mi ho opäť vzalo.
Vystúpili sme kdesi v podzemí a predo mnou sa rozprestierala iba dlhá chodba posiata desiatkami dverí.
"Vitaj v časti domu, kde nájdeš všetko k výcviku a poznaniu tvojich schopností," rozhodila rukami Lívia a ja som so šokom v očiach ostala stáť.
"Dnes asi vážne nemám svoj deň, najskôr mi oznámite, že mám niekoho zabiť, potom napadnem Miša. A teraz mi ešte poviete, že dom, ktorý bol postavený v priebehu troch mesiacov, má tajné podzemné učilište pre posla a ochrancov?" ja by som asi teraz mala dostať infarkt, tak prečo moje srdce nekolabuje?
"Asi toho na teba sypeme príliš veľa a veľmi rýchlo. Ja som ti ešte chcela povedať o schopnostiach našej rodiny, ale asi to nechám na neskôr," uškrnula sa Lívia a konečne zastala pred dverami, ktoré kódom otvorila.
Vošli sme do pomerne veľkej miestnosti, kde boli samé knihy. Celé steny posiate tisíckami kníh starých niekoľko desaťročí, čo som zistila podľa starej a ošúchanej väzby.
Lívia okamžite vykročila k polici s najviac ošúchanými knihami a po chvíli vytiahla dve knihy.
"To je všetko, čo sa nám zachovalo po posloch vetra, malo by ti to pomôcť naučiť sa ovládať živel. Samozrejme, k dokonalej kontrole ti pomôžeme aj my," usmiala sa na mňa a do rúk mi vložila knihy.
Držala som ich opatrne ako najväčší poklad v mojom živote. Jednu z nich som otvorila a mne padol zrak na stránky otáčané snáď miliónkrát. Potom som sa však vrátila k posledným Líviiným slovám: "Ako mi pomôžete vy? Nevrav, že..."
"Nemyslím si, že si ďaleko od pravdy," môj odmietavý výraz asi povedal za všetko.
"Ja s vami nebudem bojovať, takmer som ublížila Mišovi," hanba a ľútosť z tejto udalosti ma ešte stále neopustil a nechali sa počuť v každom slove, ktoré vyšlo z mojich úst.
"To bola nehoda a okrem toho, Mišo sa vie brániť. On sám seba podceňuje, ale je veľmi silný a bude veľmi dobrým ochrancom. Už ti nebudem dnes zaťažovať myseľ ďalšími poznatkami nášho sveta. Mala by si ísť domov, navečerať sa a pospať si. Aj zajtra je deň," pokynula mi, aby som vyšla z knižnice, dvere sa za nami zatvorili a vybrali sme sa hore.
***
"Myslíš, že keď je posledná, bude mať ešte nejaké špeciálne schopnosti?" ozval sa ktosi, ešte ich celkom podľa hlasu nerozoznávam, ale asi to bol Tomáš.
"Neviem, čo môžeme očakávať. Podľa mňa to budeme musieť zistiť ako u každého, lebo ona má zo svojej moci strach," odpovedal Mišo.
"Nemám pocit, že bude spolupracovať. Aspoň to z jej výrazu, keď sa zmienila o tom, ako ťa napadla, to vyplýva," zapojil sa do rozhovoru Marek.
To už sme boli tesne pred dverami do obývačky, keď sa ozvala Ela: "Už idú!?"
Vošli sme do obývačky, ja s dvoma knihami v rukách.
"Máte pravdu, nebudem spolupracovať. Nechcem nikomu ublížiť, radšej budem trénovať sama," skonštatovala som.
"Ako?!" vyšlo z Petra.
Len som zdvihla ruku a prstom ukázala na ucho: "Počula som všetko, čo ste povedali, odkedy som vyliezla z výťahu. Asi si musíte začať zvykať na to, že počujem takmer všetko. A ja tiež."
"Tak to je skvelé," odznelo sarkasticky z Marekovej strany, ale ja som ho ignorovala, to pri ňom bude asi najlepšie riešenie.
Zdvihla som pohľad od Marekovej tváre a v okne som zazrela slnko, ktoré sa týčilo už veľmi nízko nad obzorom.
"Asi by som už mala ísť, stratila som sa na príliš dlho," a okrem toho, zajtra je škola a ja potrebujem spracovať viac informácií, ako za celý rok v škole.
S Matiasovcami som sa rozlúčila a popriala im príjemný zvyšok dňa. Mišo sa ponúkol, že ma odprevadí, aj keď bývam iba niekoľko sto metrov od nich.
***
"Nemusel si ma odprevádzať, ale aj tak ďakujem," ozvala som sa s rukou na kľučke od bráničky.
"Som tvoj ochranca, je to moja povinnosť, ale aj bez toho by som to bol urobil," usmial sa na mňa a jeho úsmev ma zahrial pri srdci.
"Vidíme sa zajtra v škole," pozdravila som ho.
"Ak chceš, môžem ťa zviezť do školy," ponúkol sa a priznám sa, bola to pekná ponuka. Ešte pred niekoľkými hodinami som ho nenávidela, nebolo by to príliš nápadné?
"Prepáč, ale nemyslím si, že je to dobrý nápad. Teda ak nechceš, aby sme boli okamžite označovaný za pár," čo to trepem? Som sprostá? Veď sa mi páči.
"Tak možno inokedy," zahovoril moju "otázku".
Rozlúčili sme sa a ja som vbehla do domu.
Zamierila som do kuchyne, kde som našla Susi ako večeria.
"Dobrú chuť, čo to žuješ?" chcela som sa trochu inšpirovať, keďže som bola dosť hladná.
"Iba chlieb so šunkou a našla som v chladničke paradajky," prehovorila a odhryzla si ďalší kus.
Začala som sa hrabať v chladničke, zistila som, že tam dokopy nič nemáme, a tak som skončila ako Susi s chlebom a šunkou.
"Myslela som si, že sa s Mišom nerozprávaš," začala nevinne.
Zastala som s chlebom na polceste k ústam: "Vysvetlili sme si všetky nedorozumenia, chovala som sa ako malá. Takže teraz sme tak nejako kamaráti."
"Tebe sa páči," skríkla zrazu.
"A na to si ako prišla?" opýtala som sa s plnými ústami.
"Vidím ako sa naňho pozeráš," odkedy je moja sestra taká odborníčka na medziľudské vzťahy?
"Aj keby, určite nie som jeho typ," sklopila som pohľad a ďalej žula svoju večeru.
"Tak teraz si hrubo klameš. Určite ti nemohlo ujsť, ako na tebe visí pohľadom. Nevrav, že si si nič nevšimla, to by videl aj slepý," vysvetlila a zdvihla sa zo stoličky.
Odložila tanier do drezu a opustila kuchyňu.
Musím sa priznať, nečakala som, že je to na mne tak vidieť. Ale keď si to už všimla aj Susi, bude to dosť vidieť.
Hodila som si do úst posledný kúsok, tanier odniesla do drezu, tam ho opláchla spolu so Susiným a vybehla z kuchyne.
Zamierila som hore po schodoch rovno do svojej izby. Schmatla som pyžamo, ktoré tvorilo tričko a kraťasky a zamierila do sprchy.
***
"Sendy vylez, aj ja sa chcem osprchovať," skríkla Sarah a prudko mi zabúchala na dvere.
To mi človek ani nedopraje trochu času?
Nemala som však na výber, odstavila som vodu a vyšla zo sprchy. Schmatla som uterák, že sa ním osuším, ale ja som okrem vlasov mokrá vôbec nebola. Zarazilo ma to, ale po treťom zabúchaní na dvere, som to zvalila na vietor, keďže ani netuším, čo s ním dokážem.
"No konečne, to si tam vyrábala tú vodu?" ofučala sa Sarah a popri mne preliezla do kúpeľne.
"Bola som tam dvadsať minút, aby si vedela. Mám ti ja odmerať ako dlho tam budeš?" odvrkla som pozerajúc na zatvorené dvere.
Očividne ma už nepočula, lebo na moje slová som nedostala nijakú reakciu, tak som sa vybrala do izby.
Otvorila som dvere a takmer som neudržala zhíknutie, keď som zbadala Miša, ako stojí pri skicári.
"Čo tu robíš? A ako si sa sem dostal?" ozvala som sa, len čo som zavrela dvere.
"Oknom. Prišiel som vlastne ani neviem prečo," uškrnul sa a začal prevracať strany skicára, "to si kedy kreslila? Mimochodom pekný portrét."
"Dnes v noci. Ešte neviem čo to znamená, ale dúfam, že to čoskoro zistím a nebude neskoro," pokynula som hlavou na jeho plačúcu tvár na obrázku.
"Po tom, čo som prišiel domov, som sa prehraboval starými knihami poslov a zistil som, že jediný posol, ktorý mal schopnosť predpovedať budúcnosť, mal ako živel vodu," skonštatoval.
"Tak sú tu dve možnosti, buď je normálne, že každý posol má iné schopnosti, alebo budem rarita a budem ovládať ešte druhý najťažší živel, vodu. Ja by som osobne brala tú prvú možnosť," snažila som sa zľahčiť atmosféru a skutočne som mala na dnes dosť.
"Ja si to nemyslím, pretože každý má svoje špecifiká. Ako posol ovládajúci vietor by si mala disponovať fyzickou silou, citlivým sluchom a mala by si po premene dokázať lietať," filozofoval ďalej.
"Dosť! Už konečne prestaň s tými informáciami, na dnes mám skutočne dosť. Snažíš sa mi privodiť infarkt? A nemyslím si, že sa chystám lietať. A ak by ti to nevadilo, rada by som šla spať, som dosť unavená a zajtra je škola," priznám sa, bola som hnusná, ale on si myslí, že keď dokážem v pohode zdvihnúť auto (niežeby som to skúšala), tak ma nezloží nadbytok informácií?
"Prepáč, už idem," otočil sa a pristúpil k veľkej parapete na mojom okne.
"Nemieniš, dúfam, vyskočiť z môjho okna. Je to len jedno poschodie, ale aj tak si môžeš niečo zlomiť," strachovala som sa.
"Ja som oknom prišiel, nemyslím si, že dostať von bude také ťažké," uškrnul sa.
"Ja som si myslela, že si žartoval?!" on vážne prišiel oknom? Čo je Superman alebo Spiderman?
"O takýchto veciach nežartujem," odvetil vážne.
"Takže nežartuješ vôbec," zamrmlala som si popod nos.
"Tak dobrú noc," povedal a než som stihla niečo povedať, zmizol z mojej parapety do čiernoty, ktorá sa vonku rozprestierala.
Pribehla som k oknu a už som ho len zazrela ako preskakuje náš plot.
"Dobrú noc," šepla som vetríku vonku a odobrala sa do svojej postele.
Chcela som si ešte prelistovať knihy, ktoré mi dali, ale zaspala som, len čo moja hlava dopadla na vankúš.

Sendy

P. S.: Dúfam, že sa vám páčila (prepisovala som ju asi dvakrát, prvý pokus bol totálny chaos, ktorý je v tejto kapitole aj teraz, tak ale čo narobím, musím sa s tým iba zmieriť)... teda dúfam, že by som za ňu dostala dobrú 3... =)...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ronnie Ronnie | Web | 8. července 2012 v 22:10 | Reagovat

Drahá, ty si už aká blesková? :) Prvé komentáre na blogu mi väčšinou vypisovala Aiko, ale ty si dokonale nahradila jej miesto! :D
Čo sa týka poviedky, chaosu si sa vyhla! :) Len pár vetám by si sa nabudúce mohla vyhnúť: "Oknom. Prišiel som vlastne ani neviem prečo..."
Prosím ťa, toto nabudúce nepíš alebo k tomu dodaj, že sa začervenal. Mohla by si pár vecí aj trošku lepšie vysvetliť. Doteraz nemám páru o tom, čo je ten kryštál a ako ju vybral. Neviem, prečo si sa najprv sústredila na Miša ako ochrancu a nevysvetlila si najprv jej posolstvo, pretože to sa mi zdá dôležitejšie. Ale neviem, aké máš plány, takže ti to beriem. :)
Nechcem veľa kritizovať, nechcem a ani nebudem. Veľmi sa mi tvoja poviedka páči, len by som asi pár vecí inak urobila! Inak je to ale super, mám sa na čo tešiť! :)

A prosím ťa, preži toto horko a tiež svoju chorobu v čom najlepšsom stave, my ťa tu ešte budeme potrebovať! ;) Držím palčeky! :)

2 Ronnie Ronnie | Web | 8. července 2012 v 22:19 | Reagovat

Jáj, to som k tej vete chcela dopísať. Nie, že sa začervenal, ale potom si napísala, že jej prišiel povedať o tom, že jediný posol duší, ktorý predpovedal budúcnosť, mal za živeľ vodu a nie vzduch. Takže preto sa mi tam nehodilo to: Ani neviem prečo som prišiel. Lebo on vedel, mal presný dôvod! :D Prepáč, zle som to vysvetlila! :)

A ešte som chcela povedať, že sa krásne vyjadruješ vo vetách. To sa mi páči.

Oh, dnes mám dosť analyzujúcu náladu. Čítam jednu finančnú knihu, to asi preto... :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama