3. kapitola

22. dubna 2012 v 21:34 | Sendy |  Biela a tajomná
Ahojte!

Pôvodne som sa mala učiť, ale nedalo mi to. Už dlho som nič nepridala, ale môžem vás uistiť, že radšej by som sa venovala blogovaniu ako odporným predmetom v škole, ktoré mi v živote asi nebudú na nič, ale tak titul mi umožní sa dostať na pracovnej pozícií vyššie.... Tento dôvod ma drží na výške a ešte aj to, že nemusím zarezávať dennodenne v práci... =)... Bola by som však radšej, keby ma od domu nedelilo 400 km a ja by som mohla chodiť domov každý víkend a nie raz - dvakrát do mesiaca....
Dosť však mojej ponurej nálady, ako sa máte??? Čo ste v poslednej dobe zažili??? Lebo ja momentálne poznám iba 4 steny moje izby na intráku a cestu do školy a späť... A spoločnosť mi robia iba knihy a môžem povedať, že romány ani fantasy to nie sú.... =)
Mám pocit, že na mňa pomaly ale isto zasadá tá ponurá mrcha depresia a ja sa len modlím, aby si to nikto z môjho okolia nevšimol, lebo naposledy som sa takmer psychicky zrútila... Tak ale dúfam, že oslava v sobotu dopadne dobre a ja sa konečne zabavím a uvidím celú rodinu pokope...
Príjemné čítanie a každý váš koment mi zdvihne náladu... =)

P.S.: to prečiarknutie znamená, že to nesmiete brať vážne... občas zveličujem... =)...





Neznášam ho, tak prečo??
"Ahoj," nesmelo sa usmial a podržal mi dvere.
Ja som len kývla hlavou na pozdrav, mala som pocit, že ak otvorím ústa, tak začnem vrieskať, čo by nebolo vhodné.
"Nemieniš sa so mnou do konca života rozprávať?" prehodil ledabolo, keď sme začali vystupovať po schodisku do triedy.
"Nebudeme tu nič riešiť. Ak by nás niekto počul, tak by sme si nepolepšili a ja vážne nemám chuť sa hádať," prekvapilo ma, kde sa vo mne berie toľký pokoj.
"Takže navrhuješ, aby sme sa stretli po škole?" nadhodil s nádejou.
"Možno, teraz na to nechcem myslieť. Idem si užiť prvý deň maturitného ročníka s mojimi najlepšími kamarátkami a všetko ostatné ide bokom," to už sme boli pred triedou, kde ma čakala Viki a o pár minút mala doraziť Nela s Emou.
Samozrejme, trieda bola plná spolužiakov, ale ja som sa tešila iba na ne. Moje dve šialené spolužiačky, s ktorými som sa nenudila nikdy.
Nadýchla som sa a stisla kľučku. Snažila som sa neupozorniť na seba, ale keď sa zo šedej myšky stane sebavedomé dievča, ktoré sa zmenilo nielen po vonkajšej stránke, nezaobíde sa to bez pozornosti.
Navyše som na sebe mala šaty, čo sa predtým nestalo ani raz, a to nehovorím o lodičkách.
Doklopkala som na svoje miesto a ani si nevšimla, že Mišo ide za mnou.
"To sa ma musíš držať ako kliešť?" sykla som smerom k nemu, keď som dopadla na stoličku a on na vedľajšiu.
"Prepáč, ale nikoho tu nepoznám. Nedokážem sa len tak zamiešať do davu," zamrmlal a obzeral si tváre spolužiakov, ktorí si obzerali jeho.
"A to si hovoríš ochranca, či čo to si?? Tak fajn. Poď!" zdvihla som sa a urobila niečo, za čo by som sa asi ešte minulý rok červenala až po korienky vlasov.
Mišo len neveriacky vstal a kráčal za mnou.
"Chalani, toto je Mišo, náš nový spolužiak," predstavila som ho, keď som dorazila k skupinke spolužiakov.
"Mišo, toto sú Vlado, Dávid, Miro a Števo. A samozrejme, nemôžem zabudnúť na Bašu," usmiala som sa na ňu.
Všetci sa zborovo pozdravili a Baša sa uškrnula a zvedavo si obzerala Miša a potom mňa.
"Sendy, pekná zmena. Toto by som asi nikdy nečakala. Kde si zohnala tie šaty?" začala konverzáciu.
"Tie už mám asi rok, poslala mi ich starká z Ameriky. Len akosi som ich iba včera našla v skrini, vlastne dnes ráno," usmiala som sa.
***
Bavila som sa s Bašou o prázdninách a nepostrehla dve šialené baby, ako vkráčali do triedy.
"My máme dvoch nových spolužiakov?" zatiahla Nela.
Nevidela mi do tváre, pretože som bola otočená chrbtom, ale len čo som sa otočila za hlasom, pozerala som sa do dvoch prekvapených tvári.
"Sendy?" spýtala sa neveriaco Ema a jej oči preleteli po mojej postave od hlavy až k päte.
"Nie, Sendy ostala doma. Ja som jej dvojča," zatiahla som ironicky, ale nastavila náruč, aby ma mohla objať.
Zvítala som sa ešte aj s Nelou, ktorá bola nadšená mojou zmenou, ale neušli mi ich pohľady smerom k Mišovi.
"Nela, Ema, toto je Mišo, náš nový spolužiak a môj nový sused," ja som asi zabudla podotknúť túto maličkosť chalanom, lebo inak si ich pohľady neviem vysvetliť. Aj keď nechápem, čo je na tom také zvláštne.
"Mišo, toto sú moje najlepšie kamošky Nela a Ema," ak budem ešte niekomu Miša predstavovať, tak nesmiem zabudnúť povedať, že s ním nechodím.
A prečo? Lebo len čo sa zoznámili, už preberali, či s ním chodím. Ak by som s ním chodila, určite by som to nezabudla spomenúť, lebo tie uslintané výrazy spolužiačok by ma k tomu rozhodne viedli. Zamotanejšiu vetu som asi vymyslieť nemohla, ale čo už?
Po pár minútach dorazila naša milovaná triedna a tak sme sa museli usadiť a ako to všetci poznáte, začali sa všetky keci okolo školského roka, maturít a nakoniec naša smrť v podobe čítania školského poriadku, ktorý mimochodom ako najhoršia trieda na škole poznáme dôverne. Niežeby som práve ja bola tá najhoršia, dokonca nemám ani žiaden záznam, ale naša trieda má už pekný register.
***
S Emou a Nelou sme sa dohodli, že si pôjdeme niekam sadnúť, osláviť začiatok školy.
"Nepôjdeš s nami? Aspoň spoznáš miestne podniky," otočila sa s otázkou na Miša Ema.
"Nemali sme mať babskú jazdu?" pretisla som pomedzi zuby smerom k nej.
Celý čas v triede to bolo Mišo sem a Mišo tam. Každý preberal mňa a Miša a s mojím citlivým sluchom to nebolo práve najpríjemnejšie. Hlavne ak začali hovoriť o mojej zmene, ktorú vraj zapríčinil Mišo.
"Ja viem, že sme mali mať babskú jazdu, ale nemôžeme ho nechať ísť domov. Určite potrebuje trochu zábavy po sťahovaní," ja ju asi zabijem.
Pripomeňte mi, prečo som to ešte neurobila?
"Rád by som s vami šiel, ale nemôžem. Musím ísť ešte vybaviť niekoľko vecí," mrkol na mňa, kývol na pozdrav a odišiel na parkovisko.
"Čo si taká?" vybehla na mňa pre zmenu Nela.
"Aká?"
"Prečo si nechcela, aby šiel s nami? Lebo podľa mňa si vybavovanie vymyslel, lebo na teba žmurkol," dodala podozrievavo.
"Radšej už poďme," otočila som sa na päte a kráčala smerom do mesta.
"Počkaj, taká malá otázočka. Čo sa medzi vami stalo? Celý čas vás pozorujem a mám pocit, že nám niečo tajíš," ako ja nemám rada, keď si začne všímať všetko dookola v nepravú chvíľu.
"Končím, idem domov. Je mi jedno, čo si teraz o mne pomyslíte, ale nemám chuť počúvať tieto vaše otázky a komentáre. Som rada, že som vás videla. Vidíme sa zajtra a prosím, odložte si komentáre do zásuvky s nápisom Nevyťahovať, aby som vás zajtra nemusela vyhodiť z okna," povedala som vážne a nechala ich stáť pred školou s udivenými výrazmi.
Zmenila som trasu a vydala sa smer autobusová stanica, ešte by som mohla stihnúť bus.
***
Mala som šťastie, stihla som ho, a aj nešťastie, lebo bol neuveriteľne plný, ale vtisla som sa doň tesne pred nejakou divnou babou a tak sa mi ušlo posledné miesto. Dávala som si pozor, aby sa nestalo nič šatám a aby som chalanom jednu neuvalila, lebo ich rozhovor na tému môj výstrih a dĺžka šiat ma neskutočne rozčuľoval. Bola som len a len rada, že som konečne vystúpila, aj keď to bola iba medzizastávka.
"Ahoj, nezabila si sa na tých topánkach?" ani som si nevšimla, že Susi bola v autobuse.
"Nie, chodí sa mi pohodlne. Dokonca nemám ani otlaky," podotkla som.
"Mohli by sme ísť teda pešo? Nechce sa mi ísť busom a je pekne," nahodila výraz šteniatka, ktorému sa ťažko odoláva.
"Kto si a čo si urobila s mojou neuveriteľne pohodlnou sestrou," uškrnula som sa, ale sama ju potiahla za ruku smerom k dedine.
***
Pomaly sme si kráčali krajom cesty, pesničky pustené na plné pecky, spievali sme si dosť falošne, ale užívali sme si ten kilometer. Neužili sme si ho celý, isté čierne auto s dotieravým vodičom pri nás prudko zabrzdilo a okno spolujazdca sa otvorilo.
"Nechcete zviezť?" usmial sa na nás spoza volantu.
"Nemal by si byť už doma? A vďaka za ponuku, ale my to zvládneme," pozrela som sa na Susi, ktorá iba prikývla.
"Nemala si si ísť s babami niekde sadnúť?" vrátil mi otázku.
"To ťa nemusí trápiť," odsekla som a opäť začala kráčať.
"Mám pocit, že sa ho len tak nezbavíme," zatiahla Susi a očkom pokukovala po aute, ktoré šlo neustále vedľa nás.
"Tak fajn, vyhral si. Susi, nastúp si prosím. Tento nám nedá pokoj, ani keby sme sa poskladali a navyše by toho bola plná dedina. Nie je nič lepšie ako babky-klebetnice," prevrátila som oči a otvorila dvere spolujazdca, keď opäť zastavil.
Len čo sa za nami zatvorili dvere, stlačil plynový pedál a auto vyrazilo.
"Ak sa snažíš zaujať rýchlou jazdou, tak ti to veľmi nejde," zabručala som a ani sa na neho nepozrela.
"Vždy takto jazdím," podotkol a ďalej sa venoval ceste.
Tých pár stoviek metrov, ktoré nám domov chýbali, sme preleteli ako blesk. Zrazu sme boli pred naším domom a ja som potiahla kľučku.
"Vďaka za odvoz," odvetila som zo slušnosti a chystala sa vystúpiť, keď ma chytil za ruku.
Susi si nič nevšimla, vyrútila sa z auta a už sa naháňala s Jakom po dvore.
"Čo je?" otočila som sa na neho.
"Kedy sa stretneme a kde?"
"A čo ak sa nechcem stretnúť?" odvrkla som a opäť siahla po kľučke.
"Nechceš vedieť, čo sa to s tebou deje?" to ma zarazilo uprostred pohybu.
"Mal by si ísť pracovať ako vyjednávač, to by ti šlo. O 2 hodiny vzadu na lúke, to nájdeš," kývla som smerom za domy, kde sa kľukatila cestička okolo potôčika.
Nečakala som na jeho odpoveď a vystúpila. Zabuchla som dvere a ani sa neobzrela, iba som počula auto ako opäť pridalo.
"Jake, neskáč," prikázala som psovi, lebo sa chystal zničiť mi šaty.
"Nevieš, či už je niekto doma?" hodila som pohľad na Susi, ktorá sa opäť šantila s Jakom.
"Miky už určite prišiel a ako ho poznáme, určite odišiel von, takže nikto," skúsila som kľučku, mala pravdu, bolo zamknuté.
Po chvíľke hrabania v kabelke som vylovila kľúče a odomkla.
Vbehla som do izby, zhodila zo seba šaty a nasúkala sa do rifľových šortiek a o pár čísel väčšieho trička po Stefanovi. Moje pravidelné domáce oblečenie.
"Susi si hladná?" opýtala som sa zvýšeným hlasom dúfajúc, že ma bude počuť.
"Nemusíš kričať, čo si uvaríme?" ozvala sa za mnou a mňa to vyľakalo natoľko, že mi z ruky vypadol banán, ktorý som práve tlačila do hlavy.
"No tak diky," zabručala som a zohla sa zodvihnúť ho a utrieť podlahu.
"Neni zač, tak čo si teda uvaríme? Mám chuť na cestoviny so syrovou omáčkou," jej nápad sa mi páčil a tak sme začali.
"Dnes robíš omáčku ty, naposledy som ju pekne pripálila a som vážne hladná," uškrnula som sa na Susi a podala jej varešku.
***
Cestoviny boli skvelé a mali sme v pláne ich zjesť všetky, ale prihnal sa Miky a tiež dorazila mama, takže sme sa museli podeliť. Ešteže sme ich urobili viac, lebo sme akosi predpokladali príživníkov.
"Bolo to skvelé, zajtra varíte tiež," pochválila nás mama a nám zmrzol úsmev na tvári.
Okamžite sme sa začali vyhovárať, varili sme iba vtedy, keď sme boli hladné a nikto nebol doma, aby nám niečo uvaril.
"Fajn, vyhrali ste, aspoň riad by ste mohli po sebe umyť," zatiahla mamka a opustila kuchyňu.
"Chutilo ti? Fajn, umývaš," ani som nečakala na Mikiho odpoveď a pratala som sa so Susi z kuchyne.
"Nejdeš na korčule?" navrhla Susi, ale ja som pokrútila hlavou.
"Potrebujem si niečo vybaviť, inokedy pôjdeme," odvetila som a zároveň si obúvala tenisky.
"Tak fajn, ale nabudúce určite pôjdeš so mnou," vyjednávala a ja som len prikývla a vybehla z domu, lebo som meškala.
Asi mi to malo byť jedno, veď nech si počká, ale ja nerada meškám, to nemám v povahe.


Je to asi kratšie, ako ste si predstavovali, ale musíte to vydržať do ďalšej kapitoly... tá by mala byť dlhšia... =)

Sendy
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 neowei neowei | Web | 26. dubna 2012 v 12:01 | Reagovat

héééj
to sú zákerné ťahy, skončiť to pred chvíľou ktorá nás najviac zaujíma

2 Ronnie Ronnie | Web | 30. dubna 2012 v 7:26 | Reagovat

mhm. Sendy dosť menila názory. Tento diel sa mi zdal mierne chaotický... A ako rozkazovala! :D Sebavedomá baba! Ak som to dobre pochopila, predtým bola len sivá myška a teraz je z nej riadna slečna, ktorá Mišovi rozkazuje jedna radosť. Zaujímavé... :)

3 zuzu zuzu | Web | 30. dubna 2012 v 18:32 | Reagovat

súhlasím s Ronnie, dosť menilo dievča svoje postoje... ale ono to k jemne nestabilnej povahe stredoškolákov už patrí :D a varenie cestovín bolo zlaté :D

4 Ronnie Ronnie | Web | 6. května 2012 v 23:10 | Reagovat

Ty si zlatá! Ja som hrdá na to, že ťa mám za kamarátku. :)
A mám veľmi rada maličkosti, aj keď to tak nevyzerá. Snažím sa nimi skrášlovať život aj ostatným a mrzí ma, keď vidím, ako ich niektorí ľudia nevidia. :)

5 Lucy Lucy | Web | 8. května 2012 v 18:15 | Reagovat

peknýýý layout :) tie oci :)

6 Ronnie Ronnie | Web | 9. května 2012 v 20:25 | Reagovat

Ježín, bernského salašníckeho psa? Ja ti tak závidím! To je môj najobľúbenejší pes. Milujem jeho veľkosť, jeho chlpy a hravosť! Je to dokonalý pes, ale nedokázala by som s ním koexistovať v jednej domácnosti :D na mňa, čo nechce chodiť von ani s malým kokerom, je to veľké zviera... :D

7 huyana huyana | Web | 29. června 2012 v 10:10 | Reagovat

Musím súhlasiť...fakt zákerný ťah, takto to ukončiť. Aj keď... ja robím to isté. :D :D
Nemôžem sa dočkať novej kapitoly, dúfam, že bude čoskoro. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama