2. kapitola

14. dubna 2012 v 9:25 | Sendy |  Biela a tajomná
Ahojte..
Tak konečne sa mi aspoň trochu táto kapitola páči.. Mierne som ju pozmenila, lebo pôvodná bola trochu divná... =)... Takže ju konečne pridávam, aby ste na mňa nezanevreli len preto, že existuje škola... =)... Nebudem sa veľmi vykecávať...
Užite si to...

Sendy




Blbý, blbá, blbú...
V piatok som opäť doučovala Michala a ako každý deň, som si uprostred doučovania musela odbehnúť pre nejaké jedlo. Nikdy by som neverila, že sa do mňa zmestí toľko jedla a nepriberiem ani kilo.
S Mišom bola sranda, nebol ako ostatní chalani. Nebol dotieravý, nadržaný, hrubý a sebecký. Ak sme sa rozprávali, nikdy mi neskočil do reči a nevadilo mu, keď som ho upozornila, že niečo robí zle. Bol skvelý a za ten týždeň som mu začala natoľko dôverovať, že som sa takmer odhodlala povedať mu moje tajomstvo, o ktorom nikto zatiaľ nevie, teda aspoň som si to myslela.
Po doučovaní, ktoré skončilo o hodinu skôr, pretože sme prebrali všetko potrebné a mala som pocit, že je už lepší ako ja, sa ozval.
"Sendy?" zdvihol oči od kníh, ktoré mi pomáhal zbierať.
"Hm?" otočila som sa na neho a videla, že chce niečo povedať a tiež ako veľmi s tým bojuje.
"Nechcela by si ísť k nám na večeru? Ako odmena za to doučovanie a Lívia by ťa rada spoznala, tak trochu som jej o tebe rozprával," dodal bojazlivo a opäť sklonil hlavu.
"Jasné," súhlasila som bez okolkov. Mohla by to byť dobrá príležitosť to z neho vypáčiť.
"Tak fajn, sme dohodnutí. Prídem po teba o hodinu, stihneš sa dovtedy pripraviť?" na tvári sa mu opäť objavil úsmev a opäť to bol Mišo, ani náznak iných myšlienok.
***
"Mami, dnes idem na večeru k Matiasovcom, ako odmena za to doučovanie," oznámila som jej, len čo som vošla do kuchyne.
"Nezaplatili ti náhodou?" ozvala sa a ani neodtrhla pohľad od pariaceho sa hrnca.
"Lívia ma chce spoznať," použila som Mišovu výhovorku.
"Tak potom to je v poriadku, ale nezabudni ju niekedy pozvať aj ty k nám," no jasné, moja mama sa nezaprie.
"Jasné," zahlásila som už pri dverách, kde som sa obúvala.
Na sebe som mala ako vždy rifle. Nechcela som ísť príliš slávnostne oblečená, ale na druhej strane nebolo ani slušné, aby som šla v tričku a botaskách. Rifle by som určite za nič nevymenila, ale namiesto trička som mala fialové minišaty stiahnuté opaskom a na nohách baleríny. Vlasy som si stiahla, aby mi pri večeri nezavadzali - nie je nič horšie ako vlasy v tanieri.
Vybehla som z dverí ako veľká voda a obzerajúc sa všade len nie pred seba som takmer vrazila do Miša.
"Zdá sa mi to, alebo vážne zdrháš z domu," ani to neznela ako otázka, ale aj tak som mu odpovedala.
"Nechcem, aby mala Susi a Sarah zbytočné narážky. Tie mi budú stačiť, až keď sa vrátim," jazyk predbehol rozum, takže mne moje vlastné slová došli až neskôr a moje líca sa pri tom sfarbili do červena.
Vďakabohu Mišo žiadne poznámky okolo toho nemal, ale neunikol mi úškrn, ktorý sa mu mihol na tvári.
"Mimochodom, tie sú pre teba," pohľad mi skĺzol na kytičku červených ruží, ktoré mi práve podával.
"Ďakujem," na nič iné som sa nezmohla. Toto je prvýkrát, čo som dostala od chalana kvety a ešte k tomu moje najobľúbenejšie.
"Asi si ich nechceš odniesť dnu?" usmial sa a ja som len zdvihla zrak od ruží a záporne pokrútila hlavou.
"Myslel som si a popravde by som ťa ani dnu nepustil, lebo by som ťa už nedostal von," mykol hlavou smerom k domu a tak som sa tam otočila. Môj nechápavý výraz sa okamžite zmenil, keď som v okne zazrela mamu, Susi a Sarah ako sa ma snažia nenápadne špehovať.
"Poďme," zavelila som a ťahala Miša za ruku k bránke.
Len čo som stratila z dohľadu dom, uvoľnila som sa natoľko, aby som si uvedomila, že ešte stále držím Miša za ruku.
"Prepáč," šepla som a ruku som mu pustila.
K domu sme kráčali v tichosti. Ja som absolútne nevedela ako sa v jeho prítomnosti chovať a neustále som mala pocit, že niečo nie je v poriadku.
Pri dverách ma zastavil: "Dúfam, že si sa vyzbrojila riadnou dávkou nervov, lebo Lívia je ako neriadená strela. A ešte Mareka si nevšímaj, on je taký vždy a ku každému."
"Vďaka za upozornenie," naprázdno som preglgla, na čom sa Mišo začal smiať, až kým som mu päsťou nedala do ramena a použila som trochu viac sily ako som mala, lebo takmer zletel, keby som ho nezachytila.
"Sorry, nie je ti nič? Vážne som nechcela," ospravedlňovala by som sa ešte dlhšie, keby sa neotvorili dvere.
Stála v nich Lívia. Vážne kreslím dobre, vyzerá úplne ako tá na obrázku a už akosi nepochybujem, že kreslím budúcnosť, lebo presne tento moment som nakreslila.
"Ty musíš byť Sendy, rada ťa spoznávam," zašveholila a hodila sa mi okolo krku. Dosť ma to zaskočilo.
"Aj ja teba," dodala som priškrtene a ani som sa nestihla obzrieť na Miša, už ma ťahala dovnútra.
"Nevyzúvaj sa, ideme na terasu. Už sú tam všetci," viedla ma smerom ku preskleným dverám, kde už vážne boli všetci. Čakalo sa len na nás.
"Dobrý večer," pozdravila som sa a obzerala si sediacich.
Dvoch som ešte nepoznala, ale nebolo ťažké si ich zaradiť. Vysoký blondiak bol určite Tomáš, Líviin snúbenec a tmavovlasý chalan s búrkovými očami Marek. Na tvári mal znechutený výraz a obzeral si ma od hlavy po päty, nemohla som si ho zmýliť.
***
Celú večeru som čakala, či sa niekto preriekne, ale mali to tak super nacvičené, že som čakala márne. Tak som zvolila inú taktiku.
"Prepáčte, kde máte kúpeľňu?" otočila som sa s otázkou na Miša.
To už Lívia stála a čakala na mňa. Ukázala mi v tom bludisku, ktorý oni nazývajú dom, záchod a odobrala sa späť na terasu. Po chvíľke, keď som v kúpeľni čakala, kým sa Lívia vráti, som vyliezla a potichu ako myška, no zároveň čo najrýchlejšie, som sa vrátila.
Prišla som akurát včas, aby som začula Mareka: "Čo majú znamenať tie ruže? To sa ti páči, alebo čo?"
"A keby aj, na rozdiel od teba som aspoň trochu pozorný," odbil ho Mišo.
"Mohli by ste po sebe prestať vrieskať? Mohla by to počuť a potom by si už musel s pravdou von," ozval sa Tomáš, určite to bol on, jeho flegmatický hlas sa nedá prepočuť.
"No veď konečne by sa odvážil jej povedať, že je posol duší a nemusel ju pozývať na túto hlúpu večeru, ktorá bola iba kvôli nej. Veď nie je ani pekná, nerozumiem, prečo sa s ňou zahadzuješ. Vytrénujme ju, nech ho zabije a môžeme sa vrátiť späť do Bystrice," opäť sa ozval arogantný Marek.
"Veď ani nevieme, či je posledná..." zamrmlal Peter.
Neviem, čo to do mňa v tej chvíli vliezlo, ale naštvala som sa a to bol začiatok môjho výbuchu. Nikdy som nemala problémy s ľuďmi, s každým som vychádzala a všetky emócie som dokázala udržať pod pokrievkou.
V okamihu som stála na terase: "Takže posol duší? Iba kvôli mne ste prišli sem? Veď ja ani neviem, čo sa to so mnou deje, ako to môžete vedieť vy?"
Všetci sa na mňa udivene pozreli a ako prvý sa ozval Mišo: "Sendy, ja ti to vysvetlím."
"A čo mi chceš vysvetliť? To, že si mi klamal? Na to ti kašlem," odvrkla som a otočila sa na odchod.
Nenechala som sa zastaviť prosbami Miša, ani Lívie, že to tak nebolo a oni mi to vysvetlia. Nechala som dvere dverami, aj tak by som sa v tom dome stratila, tak som iba preskočila zábradlie. Nečujne ako mačka som dopadla na chodník a utekala domov.
Opäť som sa neunúvala bránkou, iba som preskočila plot najbližšie k dverám a trhnutím ich otvorila. Nechcela som nimi buchnúť, ale činy ma predbehli a domom sa ozvalo rinčanie skla.
Pozrela som sa na črepy sklenej výplne dverí a na mamu, ktorá pribehla z kuchyne.
"Sendy, čo sa stalo?" mykala smerom zo mňa na dieru vo dverách.
"Ja som nechcela, je mi to ľúto," vykoktala som a rozbehla sa po schodoch, kde sa objavil aj zvyšok rodiny.
***
Celý víkend som nevyšla ani len z izby, jedlo musela mama do mňa doslova pchať. Po tom incidente som nebola schopná do seba nič dostať. Iba som sedela na posteli a uvažovala, premýšľala. Sklo na dverách bolo opravené, donútila som mamu, aby to zaplatila z mojich peňazí. Presviedčala ma, že to nie je potrebné, ale rozbila som ich ja, tak si ponesiem zodpovednosť.
Párkrát tu bol Mišo, ale ja som ho odmietla. Dokonca prišla aj Lívia, ktorú som taktiež neprijala. Nezdvíhala som telefóny, nebola som na nete. Skrátka som sa odrezala od sveta, od reality, ale moje myšlienky sa stále vracali k tomu večeru.
Prišla som na to, že bolo hlúpe takto utiecť. Mohla som sa dozvedieť, čo znamená byť poslom duší, alebo čo všetko o mne vedia. Teraz je už na to neskoro.
"Sendy, prišiel za tebou Mišo," vo dverách sa ozval hlas mojej mami.
"Nechcem ho vidieť, nech mi dá celá ich rodina pokoj," odpovedala som a ani sa neunúvala otočiť k dverám.
"Nemusíš sa na mňa pozerať, len ma prosím ťa nechaj, aby som ti všetko vysvetlil," a ja som si myslela, že moja mama rešpektuje moje rozhodnutia.
"Nemáš právo odo mňa niečo také žiadať," otočila som sa a môj pohľad sa začal zarývať do jeho očí.
"Mám na to plné právo, pretože som ti nič zlé neurobil," povedal pokojne.
"Takže nič? Klamal si mi a ja neznášam klamstvá. Prečo si sa vôbec unúval flirtovať so mnou, keď ťa zaujímalo iba to, že som nejaký blbý posol duší. Kašľať na to, je mi jedno, kto ste. Je mi jedno, že od zajtra budeme spolužiaci a budeme sa vidieť takmer každý deň, je mi jedno, že sme susedia a je mi jedno, že som konečne našla niekoho, kto mi rozumie," hlas sa mi stišoval a posledné slová som povedala takmer nepočuteľne.
"Blbý posol duší? Vieš aká je to pocta? A aká je pocta pre mňa, že som tvoj ochranca?" jeho hlas začal naberať na intenzite, a predsa nekričal.
"Mňa nezaujíma žiadna pocta. Chcem, aby si vypadol. Okamžite!" zvrieskla som, a to už nabehol do izby Stefan.
"Mal by si ísť. A opováž sa k mojej sestre čo i len priblížiť," asi ho vyprevadil až pred bránu, lebo trvalo dosť dlho, kým sa vrátil.
"Si v poriadku?" prisadol si ku mne na posteľ a objal ma okolo ramien.
Nezmohla som sa na nič iné, len na chabé prikývnutie, ktoré mi skazili slzy stekajúce po lícach.
***
Tej noci som nespala dobre, neustále som sa prebúdzala a každú chvíľu som nachádzala novú a novú kresbu. Kreslila som iba Miša, ale boli to zvláštne obrazy. Opäť som ho nakreslila ako sedí za volantom, ako sa mi díva rovno do očí (presne taký mám pocit, keď sa na skicu pozriem) a ďalej? Nakreslila som iba jeho tvár, jeho zhrozený výraz tváre, jeho uplakaný výraz tváre a potom ako sa cez slzy usmieva. Nechcela som už vidieť, čo sa stane ďalej. Bolo 5 hodín ráno, o 7 odchádzam do školy. Nemalo zmysel ďalej ležať v posteli, lebo som pri tom uvažovala a premýšľanie môj mozog unavovalo. Opäť som prišla na to, že som ho vyhodila bez vysvetlenia, čiže som sa nič nedozvedela. Za to som si riadne vynadala. Ako môžem byť tak blbá?
Vstala som z postele a zamierila do kúpeľne. Dlhú sprchu som si užila, myslela som iba na vôňu môjho mandarínkového šampónu a teplú vodu stekajúcu po mojom tele.
Postupne som však začala pociťovať, že teplá voda ubúda. Odstavila som sprchu a zabalila sa do osušky. V huňatých papučiach som sa došuchtala späť do izby a otvorila šatník.
Dilema. Čo si obliecť? Nebola som veľmi rozhodný človek, čiže tak to aj vyzeralo. Do 6 som si len skúšala rôzne kreácie, kým som si vybrala.
Dnes to predpokladám na veľa zvedavých pohľadov. Nikdy som si nedala takto záležať na tom, ako pôjdem oblečená do školy. Ale dnes to bolo iné. Možno preto, že som po prázdninách a po svojej zmene sebavedomejšia. Keď som vyšla z izby, mala som na sebe kárované červeno-čierne šaty bez rukávov tesne nad kolená s rozšírenou sukňou, ktorej lem zdobil čierny tyl, na to som si dala čierny kožený kabátik s trojštvrťovými rukávmi na zips a na nohách som mala čierne lodičky na opätku. Líčenie som veľmi neprehnala, ale bolo tam a vlasy som si len prešla kefou. Keďže po sprche už nebolo ani stopy, nebol potrebný fén.
"Sendy, kde si to vyhrabala?" kývla hlavou k mojim šatám Susi.
Samozrejme som nemohla odísť bez komentára a čakala som ho skôr od svojich súrodencov ako od mami, lebo tá začne komentovať iba vtedy, ak mám mini sukňu, čo sa ešte nestalo, alebo príliš hlboký výstrih, čo sa tiež veľmi často nestávalo.
"Hovorí sa tomu šatník a odkladáš si tam svoje oblečenie, ak by si chcela vedieť," odpovedala som jej a venovala sa ďalej svojim raňajkám.
"Idete?" pribehol do kuchyne Stefan, ktorý nás do školy vozil.
Pozbierala som sa zo stoličky, dala pusu mame a vyrazila von za Stefanom.
"Sendy, otvoríš mi bránu?" zavolal na mňa Stefan a nastúpil do auta.
Nemala som na výber, takže som zamierala k bráne, ktorú som mu otvorila a čakala kým vyjde z dvora a zároveň dávala pozor, aby nám neutiekol Jake.
V lodičkách som nebola už dávno, takže som mala aj menšie obavy ako to prežijem, ale chodilo sa mi pohodlne a ani raz som zatiaľ nezakopla.
Stefan vyšiel a ja som za ním zatvorila bránu. Keď som nastupovala do auta, otvorila sa brána u susedov, vychádzala z nej čierna Audi a za jej volantom nebol samozrejme nik iný ako Mišo. Presne ako na kresbách. Na chvíľu sa nám stretli pohľady, ale ja som ten svoj odvrátila a nastúpila do auta.
***
Celou cestou bolo ticho. Nič nepovedal Stefan ani Miky, dokonca aj Susi bola ticho. Keby nehralo rádio na plné pecky, asi by som si myslela, že ideme na pohreb.
Pohmkávala som si známu melódiu a pozerala von oknom na ubiehajúcu krajinu. Nevenovala som pozornosť, keď sme prišli pred Mikyho školu. Zamrmlala som len pozdrav a opäť sa obzerala po okolí. Presne tá istá situácia nastala, aj keď vystupovala Susi. Tej som však venovala krátky úsmev a pozdrav.
Krajina opäť ubiehala za oknami. Cestujem touto cestou už 4. rok, ale ešte stále si všetko obzerám. Každý dom, či pole, ktoré sa mihne za oknom.
Nakoniec sme zastali v rannej kolóne do mesta. Jeden semafor, druhý, tretí, kruhový objazd a mohla som sa pripraviť na vystúpenie.
"Ahoj a nezabi sa na tých topánkach," zaškeril sa Stefan, keď som vystupovala.
"Neboj, ja to zvládnem. Ahoj!" kývla som mu a zabuchla dvere auta.
Mala som ešte čas, tak som začala pomaly kráčať ku škole. Ten náš slávny kopec ma asi zabije, ale nevadí, aspoň to bude niečo normálne.
Prechádzala som cez park okolo školy k hlavnému vchodu a modlila sa, aby na mne nepristál pozdrav od vrany. Bola to však menej dôležitá modlitba, mala som sa modliť za to, aby som sa s Mišom stretla až v triede, keď tam bude plno ľudí. Tak prečo ho vždy stretnem v úplne blbú chvíľu?
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Chloe Chloe | Web | 15. dubna 2012 v 18:59 | Reagovat

Ak mám byť úprimná, tak tú prvú verziu si už nepamätám, takže neviem veľmi objektívne povedať, čo si tam zmenila a či to je lepšie.
Ale asi áno. xD

Každopádne... celkom parádne to je. Netradičné (áno, stále mi tam vadí to Slovensko, ale to som ja...).

2 neowei neowei | Web | 16. dubna 2012 v 20:29 | Reagovat

skvelé
a mala by si čoskoro pridať ďalšiu kapitolu
neznášam keď ma zvedavosť svrbí a teraz ma teda svrbí ; )

3 Ronnie Ronnie | Web | 22. dubna 2012 v 17:02 | Reagovat

Konečne som si to prečítala. Mrzí ma, že to tak trvalo, ale najprv som mala veľa práce a málo času na čítanie a potom som na to zabudla, ospravedlňujem sa. :)
Tvoj nápad s celou poviedkou veľmi oceňujem, je to krásne. Páči sa mi postava Miša a aj celá jeho rodina. :) Zdá sa mi však, že to veľmi rýchlo ide, ale zároveň som nenormálne zvedavá, ako to bude ďalej, takže mi to ani nevadí. Čo je posol duší? Páči sa mi Mišov titul, jej ochranca. To bude ešte zaujímavé. :) A veľmi rada by som ešte vedela, aké schopnosti bude mať Sendy, čo všetko dokáže.
Píš ďalej, ako vidím, tak si už dlho nič nepridala. Rada si to prečítam! ;) A veľmi sa mi páči, že si tam zakonponovala Slovensko. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama