1. kapitola

21. března 2012 v 22:53 | Sendy |  Biela a tajomná
Ahoj!
Takže tu to máte. 1. kapitola poviedky. Len ma prosím nezabite. Píšem síce už nejaký ten rok, ale moja tvorba nemá ani zďaleka na niektoré poviedky, ktoré čítam.

A len tak mimochodom, ako sa máte?? Čo máte nové??
Mne sa dnes stala taká milá vec v obchode. Stála som pri pokladni a čakala, kým mi chalan (asi brigádnik) naúčtuje nákup... On sa na mňa na chvíľku zahľadel a ani si nevšimol, že mi odťukol dvakrát tú istú vec, až na konci musel zavolať vedúceho, aby mu to vystornoval... Prišiel vedúci, začal mu stornovať a pýtal sa, čo sa stalo... a ten brigádnik po mne hodil očkom a kecol: "Zamyslel som sa...."... Možno si len namýšľam, lebo ako od krásky, za ktorou sa každý otočí mám sakra ďaleko, ale tak potešilo pred dlhým dňom v škole...

Tak už dosť mojich bezduchých rečí, pekné čítanie a nejaký ten koment poteší... =)




Čudné sny...


Človek by si myslel, že po týždňoch mu už dá mozog pokoj. Ale nie.... Môj mozog je iný, to mi dáva istotu, že nie som úplne normálna. Ale ja chcem byť normálna, tak prečo mi aspoň raz moje podvedomie neprestane podsúvať ten istý sen? Niekedy mám pocit, že by som mala navštíviť psychiatra. Kto by mi však uveril čudné sny o neznámej žene? Vždy ten istý nedokončený sen. Postava v žiarivo bielych šatách naťahuje ruku ku mne, nevidím jej tvár, nedokážem ju dobehnúť a ona iba tíško šepká: "Príde čas... Už onedlho..."
A aby toho nebolo málo, tak som ešte aj námesačná. Ale iba počas splnu. Dosť som rodičov vydesila, keď som ako štvorročná takmer utiekla z domu.
Asi idem na vás prirýchlo. Spomalím...

***
Volám sa Sendy Fall, ale to už asi viete. Bývam na Slovensku, pod Tatrami. Je to maličká dedina a hoci nemám slovenské meno, som Slovenka, teda spolovice. Otec je Američan, mama Slovenka. Krajina je to pekná, no na New York nemá. Tam sa narodil a býval môj otec. Dodnes mi nechcú povedať, prečo sme tam neostali bývať. Naposledy som v New Yorku bola pred tromi rokmi. Mám tam babičku a býva tam aj otcov brat s rodinou. Mrakodrapy, oceán, obchody, to je moje. Už som aj párkrát nadhodila, že chcem ísť bývať k babke, ale o tom nikto nechce ani počuť. Musím ostať tu a dokončiť školu, a tým myslím aj vysokú. Po nej si môžem robiť, čo chcem. Naši tajne dúfajú, že za tých 6 rokov si to rozmyslím.
Nemyslite si však, že som jedináčik, čo by som robila bez tých svojich súrodencov? Hlavne keď ich je päť? Sme trošku početnejšia rodinka, ale máme sa radi, a to je dôležité.

***
S náhlym trhnutím som sa prebudila. Z druhej strany izby sa na mňa neveriaco pozerala sestra, ktorá prišla na víkend z Bratislavy. Práve mi na stôl skladala kôpku čerstvo vypratej bielizne.
"Zlý sen?" zatiahla, "mama vravela, že posledné týždne máš nejaké divné sny, budíš sa po nich unavená a dospávaš to na gauči."
"Nie sú to zlé sny, len je to stále to isté a vyčerpávajúce. Už ma to nebaví. Koľko je vlastne hodín?" hodila som očkom po izbe a hľadala mobil.
"Pol dvanástej. Mama ťa nechala spať, všetci už sú hore. Obleč sa, o chvíľu bude obed," uškrnula sa a opustila izbu.
Porozhliadla som sa opäť po izbe, mám tu dobrý neporiadok. Moja izba je podkrovná, ale to nie je jediná. Každý súrodenec má vlastnú izbu, všetci okrem rodičov bývame na poschodí. Celé poschodie je vlastne podkrovné, oproti mne má izbu Stefan, najstarší zo súrodencov. Má 25, je vysoký, ale to sme všetci. Večne vysmiaty a hlavne rád rýpe, jeho objektom som väčšinou ja.
Keď sme sa sem presťahovali z mesta, dohodli sme sa, že chalani budú mať izby na východ a tiež tam budú mať kúpeľňu. Baby máme zase izby na západ a aj kúpeľňu. Nikto neprotestoval, čo sa často nestávalo, ešte šťastie, že sme tri baby a traja chalani.
Preto má vedľa mňa izbu Sarah, moja staršia sestra, študuje v Bratislave. Väčšinou spolu vychádzame, ale občas aj náš sesterský vzťah zaškrípe.
Vedľa nej zase býva Susan, mladšia sestra s podrezaným jazykom a svojskými názormi.
Naproti nej má izbu Michael, doma mu však nikto nepovie inak ako Miky. A ešte ostáva prostredná izba, tá patrí Samuelovi, ktorý pracuje mimo republiku, takže je málokedy doma.
Všetky izby majú rovnaké rozmery, ale každá je iná. Ja som si vydobyla veľkú parapetu, kde by som mohla sedieť. Teraz na nej bolo plno vecí, ktoré som ešte nestihla dať do prania. Asi si dnes budem musieť upratať, lebo keď sem vlezie mamka, tak ma zabije.
S povzdychnutím som sa vyhrabala z perín a obliekla sa. Pred odchodom som ešte otvorila strešné okno a vydala sa smer kúpeľňa. Len čo som vyšla z izby, začula som smiech z obývačky, prešla som popri schodisku, ktoré bolo uprostred obrovskej chodby a smerovalo do haly a zamierila do kúpeľne.

***
Pomalým krokom som sa vliekla po schodoch. Zišla som do haly a zamierila do kuchyne. Už boli určite po obede, lebo som zazrela 9 tanierov v dreze. Počkať, niečo mi tu nesedí. Nemá ich byť len 7? Teda ak rátam aj Filipa, ktorý určite prišiel so Sarah. Započúvala som sa do hlasov a zaznamenala cudzie.
Chcela som sa ísť pozrieť do obývačky, kto tu bol na obed, ale môj žalúdok zahlásil protest. Nemala som na výber a začala si nakladať na tanier obed. Kým sa mi obed ohrieval, do kuchyne vliezla Susi.
"Kto tu je?" zašepkala som.
"Práve sa prisťahovali. Bývajú v tom novom dome," kývla hlavou smerom k ich domu.
Na ulici sme boli posledný dom až doteraz. Pred domom nám tiekol potok a vedľa z južnej strany lesný potôčik. Nikdy som si nemyslela, že ešte aj ten pozemok na druhom brehu potôčika je stavebný. Ale mýlila som sa, pred pol rokom tu začali stavať nový dom. A to teda bola rýchlosť. Pretože to nebol obyčajný rodinný dom, toto bola hotová vila.
" Nejaká rodinka?" opýtala som sa a začala do seba hádzať obed.
"Je to dosť komplikované. Ako som pochopila, oni dvaja sú manželia, volajú sa Peter a Ela Matiasoví. Majú dcéru Líviu, ktorá sa má zanedlho vydať, ale bývať tu bude so svojím snúbencom Tomášom. A ďalej sú tu ešte dvaja bratia Mišo a Marek. Sú to Eliny synovci a vraj sú k sežrání," uškrnula sa Susi, "ale Marek je často preč, teda je viac preč ako doma. A to odvtedy, čo im zomrela mama. Ela sa ich po tej udalosti ujala. To je všetko, čo viem. A ešte, že takmer každý má svoje auto," nezabudla dodať. No jasné, tá jej posadnutosť peknými autami.
Po jej oboznámení som v kuchyni osamela. Rozhodla som sa, že umyjem riad, keďže som svoje povinnosti kvôli môjmu ustavičnému spánku zanedbávala. Pri oplachovaní posledného taniera som sa zahľadela von oknom. Mala som skvelý výhľad na ich dom, zaujal ma však pohľad na ovocné stromy v našej záhrade vedľa domu. Pozemok máme obrovský, takže na južnej strane pestujeme ovocie. Neváhala som, odstavila vodu, utrela si ruky a bez obzretia vybehla rovno von.
"Jake, kde si?" zavolala som. Chvíľu po mojom zavolaní sa ku mne dovalil náš zlatý retríver.
Len čo ma zbadal, pridal na rýchlosti a už-už som sa bála, že na mňa skočí, keď prudko zabrzdil.
"Poď sem," zasmiala som sa a začala ho škrabkať za ušami.
Spomenula som si, prečo som vybehla vonku, ale to už ma nohy niesli k mojej obľúbenej slivke. Bola obťažkaná chutnými, dozrievajúcimi plodmi. Odtrhla som si pár sliviek a zviezla sa na zem.
Obzerala som sa okolo seba, bol koniec augusta a posledné letné lúče ohrievali moju tvár. O týždeň ideme späť do školy a mňa čaká posledný rok na strednej. Bála som sa maturity, prijímačok na vysokú školu a vedela som, že ma bude bolieť rozlúčka s Emou a Nelou. Moje najlepšie kamarátky, tým som mohla povedať čokoľvek.
Z môjho snenia ma vytrhol štekot Jaka, ktorý pobehoval pri bránke. Zbadala som tam neznámeho chalana a tak som sa vybrala spýtať, čo chce.
"Jake, ticho!" zavelila som psovi.
"Prepáč, prosím ťa, nevieš náhodou, či sú tu moja teta a strýko? Nutne ich potrebujem doma," aký slušný. To sa musí nechať.
"Jasné, mám ti ich zavolať, alebo ideš so mnou?" spýtala som sa.
"Počkám tu," rozhodol a mne neunikol úškrn na jeho tvári.
Otočila som sa na odchod a zbadala mamku s otcom, ako vyprevádzajú našich nových susedov.
"Tak asi nebude nutné, aby som šla po nich," zasmiala som sa.
"Sendy, kto je to?" zatiahla mamka a pozorne si obzrela osobu, ešte stále stojacu pred bránkou.
Odpovedať som však nemusela, lebo sa ozvala Ela.
"To je môj synovec, Michal. Michal, toto sú pán a pani Fallovci, toto je predpokladám ich dcéra Sendy, s ktorou som ešte nemala možnosť sa zoznámiť," zrejme to chcela okamžite napraviť, pretože ku mne zdvihla ruku.
S tichým "zdravím" som potriasla rukou aj jej manželovi.
"Teta, potrebujeme ťa doma, niečo sa stalo," bol dosť vystrašený, keď to vravel a mne neuniklo, že pohľadom behal zo mňa na ňu. Akoby sa niečo snažil naznačiť. Niečo, čo súvisí so mnou.
"Už idem, poď Peter, určite niečo zase rozbili. Dúfam, že to nebol môj krištáľ," posledné slovo zarazilo aj Petra a ten okamžite hlavou mykol smerom ku mne.
Nechápala som ich pohľadom a dosť ma to znervózňovalo.
"Prečo sa na mňa tak pozeráte?" nedalo mi, lebo keď sa na mňa divne pozerajú cudzí ľudia, tak v pohode, ale už aj moji rodičia?
" Tvoj prívesok žiari," ozrejmila mi skutočnosti mama a ja som skĺzla pohľadom k môjmu prívesku. Môj prívesok je niečo ako kvietok, ibaže má len štyri lupienky. Každý je inej farby, jeden je žltý, ďalší je červený, ďalší je modrý a posledný je zelený. Lupienky sa v strede spájajú do malého víru farieb.
"Nezmysel, pozri, to je len slnko," s týmito slovami som sa otočila tak, aby mi na prívesok nesvietilo slnko a úpenlivo som prosila, aby prestal žiariť.
Moje prosby boli vyslyšané a prívesok prestal vydávať slabú žiaru. Už som sa bála, že budem musieť rodičom povedať, že sa so mnou deje niečo zvláštne a keby som k tomu pridala aj malé ukážky, určite by skolabovali.
"Už som sa zľakla," vydýchla si mama.

***
Po tomto incidente som sa okamžite vyparila do domu. Nemala som chuť na zvedavé pohľady susedov, ktorý mi očividne odrazy slnka neverili. Dosť ma to znervózňovalo a mala som pocit, že niečo vedia. Asi začínam byť paranoidná.
"Sendy?! To čo má byť v tvojej izbe? Okamžite si uprac, sľúbila som Matiasovcom, že doučíš Michala pár vecí. Nastupuje totiž k tebe do školy a je trochu pozadu s učením. Príde o hodinu," toto som od mamy nečakala, bolo to pre mňa ako facka.
To mám zato, že som si sľúbila, že sa im budem vyhýbať.
"Nikoho nenapadlo sa spýtať, či mám vlastne čas? Sakra, kruci?!" uľavila som si a pobrala sa do svojej izby.
Vážne v nej bol bordel, veci všade, len nie na mieste, na stole plno papierov a po zemi sa váľali ceruzky a skicár.
A tak som sa chtiac-nechtiac pustila do upratovania. Pozbierala som ceruzky, zdvihla som zo zeme skicár s mojimi poslednými kresbami a zahľadela sa na jednu novú. V tej chvíli som prekonala asi menší infarkt. Bol na nej Michal, ako sa ležérne opiera o auto. Vedela som, že je to on. Jeho rozšuchorené krátke hnedé vlasy, úsmev na perách, dokonalá postava, ale najviac ma v tom utvrdili oči. Pohľadom som zbehla po podlahe a zazrela ju. Zelenú farbičku, ktorou som v noci v spánku domaľovala tie najkrajšie oči pod slnkom.
Po chvíľke som sa zo svojho snenia prebrala a vynadala si za to. Áno, je pekný, ale zato sa tu nemusím zložiť. Určite už má priateľku a ja mám dosť svojich starostí, hlavne teraz. Skicár som zavrela a postavila ho na stojan, kam patril.
Práve som hľadala svoje zošity z minulého roka, aby som ich mala po ruke, keď sa dole pri dverách ozval zvonček.
"Seeendy?!" ozvalo sa domom a ja som si narýchlo prehrabla vlasy, ktoré sa mi pri upratovaní pomotali.
Vybehla som z izby a zazrela ho vychádzať hore po schodoch.
"Ahoj, tvoja mama ma poslala hore," vysvetlil.
"Ahoj, poď!" pokynula som mu smerom k izbe.

***
Michal bol skvelý, myslím žiak. Všetko pochopil hneď na prvýkrát, nebolo mu to treba opakovať. Ale jeho bývalá škola bola riadne pozadu. Neprebrali ani polovicu toho, čo my. Takže mám týždeň na to, aby som ho všetko naučila. A aj som si sľúbila, že ho to naučím. Predsa nebude môj žiak hlúpy, keď ho doučuje najlepšia študentka ročníka.
"Počuj, nie si hladný? Lebo ja som a idem si po niečo," zdvihla som sa od neho a po tom, čo mi na moju otázku prikývol, som odišla z izby.
Zletela som schody, vbehla do kuchyne a vytiahla z chladničky zvyšné obložené chlebíky, ktoré mamka spravila, ešte keď tu boli Peter a Ela. Potom som vzala ešte minerálku, dva poháre a opäť vyletela z kuchyne. Nechcela som ho nechávať vo svojej izbe dlho. Predsa len, je to chalan, a tí sú zvedaví.
Len čo som vošla do izby, zdvihol zrak od učenia a pomohol mi s nákladom. Prekvapilo ma, že sa ani nesnažil preskúmať moju izbu, proste sa len učil. Možno som sa v ňom mýlila.
Napchávali sme sa chlebíčkami a rozprávali sa, hlavne o škole. Pýtal sa na učiteľov, hodiny, proste všetko.
"Počul som, že ťa všetci v škole poznajú. Vraj si o tebe učitelia v kabinetoch šuškajú," zasmial sa a ďalej sa venoval učeniu.
"Skôr to berú ako samozrejmosť. Začala to Sarah, ona vyhrávala všetky súťaže, a keď som tam nastúpila aj ja, akosi sa odo mňa očakávalo, že sa ponesiem v tom istom duchu. Nevravím, že som sprostá, ale Sarah to vždy šlo vo všetkom lepšie," vysvetlila som.
"Nemyslím si, že vo všetkom. Sarah určite nekreslí tak dobre ako ty," ani poriadne nestihol dopovedať slovo, už sa ospravedlňoval za to, že snoril.
"Ja.... Vážne mi to prepáč, bol som len trochu zvedavý a musím povedať, že kreslíš neskutočne nádherne," snažil sa si to vyžehliť a asi mu to vyšlo, lebo som sa akosi vôbec nehnevala. Práve naopak, začala som mu o svojich kresbách hovoriť.
"Občas by som aj ja chcela veriť, že to skutočne kreslím ja," zamrmlala som si popod nos.
"Nechápem," asi som to nepovedala dostatočne potichu.
"No vieš, ja v skutočnosti kreslím strašne. Hlavne portréty a videl si ich v skicári určite dosť, aby si moje tvrdenie mohol poprieť. Tie kresby vznikajú v noci. Párkrát do mesiaca jednoducho spiaca vstanem z postele a niečo nakreslím. Nesie sa to so mnou už nejaký ten mesiac, ale našim som to nepovedala, keďže oni sa všetkého nenormálneho boja. Už to, že som námesačná im robí problém, keby som im povedala ešte aj o tomto, tak by sa asi zložili," uškrnula som sa a ďalej sa venovala výkladu.
"Ešte stále nechápem, prečo som na tvojom poslednom portréte ja, keď sme sa stretli po prvýkrát až dnes. Ibaže by si mi klamala, že to kreslíš v noci, na čo si musím sám argumentovať, lebo Líviu si ešte určite nevidela a je tam tiež jej portrét. A musím povedať, že sa ti podarili oba," ja som len neveriaco zazerala, ale on sa postavil a v skicári našiel kresbu dievčaťa s dlhými blond vlasmi, peknej, štíhlej postavy, ktorej identitu som nevedela. Väčšinou sa s mojimi kresbami stretnem na druhý deň v živej podobe a možno som paranoidná, ale niekedy sa mi zdá, že kreslím ľudí, s ktorými sa v budúcnosti stretnem, čo dáva zmysel a pomaly začínam veriť, že to tak aj je. Som dosť divná? Tak to aby som ešte niečo pridala.


Sendy
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 zuzu zuzu | Web | 22. března 2012 v 11:02 | Reagovat

Sendy, konecne mozem aj ja napisat par slov ku tvojej tvorbe :D som zvedavá, akým smerom budeš uberať svoj blog ;)
Zaujímavý nápad tá záhadná námesačnosť, v hlave sa mi vytvorili už rôzne dôvody, čo by to mohlo značiť :)
a zľutovanie nepotrebuješ, možno len trochu vypilovať štylistiku(sem tam si moc skákala :D), inak ti to ide, a ostatné príde časom... :) keď si ja teraz čítam svoje poviedky len zpred roka tak sa občas úprimne pobavím ... :)
btw. tá príhoda z obchodu je zlatá... a nepodceňuj sa(samej sa mi to pár krát vypomstilo :D), keď to uhral hentak, tak si sa mu jednoducho páčila (a ber to ako fakt, povzbudenie sebavedomia :D)

2 neowei neowei | Web | 22. března 2012 v 18:51 | Reagovat

nuž ako povedala zuzu pár chybičiek vypilovať a bude to perfektné ;)
som zvedavá čo to všetko vlastne znamená :):):)

3 Huyana Huyana | Web | 23. března 2012 v 17:54 | Reagovat

Nechcem zbytočne vypisovať, čo už napísali baby. :-)
nejaké tie drobné chybičky časom určite vychytáš (ja sa o to stále snažím), a keď aj hneď nie, nevadí.
Ten nápad sa mi veľmi páči a som zvedavá, ako to rozvinieš.
Akurát mi nie je celkom jasná Michalova reakcia na ten jeho a Líviin portrét...zobral to dosť v pohode, nie? :D :D

4 Sima Sima | Web | 23. března 2012 v 21:09 | Reagovat

nápad je naozaj dobrý, originálny... na začiatku ma však zarazila jedna vec, Sendy hovorí, že je šťastie, že sú dvaja chalani a tri baby, ale keď vymenúva, v ktorej izbe kto býva, ja som narátala troch bratov... ale je možné, že som to len zle pochopila, to by nebolo po prvý raz :D
prvá kapitola sa mi páčila, som zvedavá na ďalší vývoj... ako už povedali baby, štylistika, nejaké tie malé chybičky krásy, ale to sa časom stratí... to sa stane každému... pre mňa sú predovšetkým čiarky takými mrchami, ktoré sa niekedy tak skryjú, že si ich nevšimnem :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama